Blog o knihách

Aj vaše dieťa sa nevie občas vpratať do kože, behá ako šialené, hádže sa ako ryba na suchu, kričí ako divoch v pralese a v reštaurácii vás oblieva červeň z neskutočnej hanby? Deti robia bêtises, ako vravia Francúzi, čiže sú nezbedné, sem-tam čosi vyparatia. Ale sú to odpustiteľné kúsky. Horšie je, ak dieťa naučíme iné výtržnosti a neurčíme presné hranice – aj o tom je knižka A dosť! s podtitulom Francúzske deti nevystrájajú pri jedle. Zaujímavá, inšpiratívna kniha, ktorú by si mali prečítať všetci rodičia. Prečo?

Tak napríklad preto, aby bolo vaše dieťa šťastné. To by ste brali, nie?

Buďte zásadoví aj benevolentní
Už slávny filozof a mysliteľ Jean Jacques Rousseau povedal, že najistejší spôsob, aby ste svoje dieťa urobili nešťastným, je privyknúť ho na to, že všetko dostane. Ony tie žiadosti neustále narastajú pre ľahkosť, s akou ich plníme a skôr či neskôr nás donútia, aby sme deťom niečo odopreli. A čím neskôr, tým to bude bolestnejšie. Inak, to odopretie väčšinou spôsobí viac utrpenia nám, rodičom, ako samotnému dieťaťu 🙂
Rousseau tiež poznamenal jednu zaujímavú vec – „podľa mňa niet väčších hlupáčikov ako deti, s ktorými sa veľa mudrovalo.“ Nuž, vo vzťahu rodič-dieťa je len jeden pán. Prílišným vysvetľovaním a mudrovaním nič nedosiahnete. Áno, deťom treba vysvetľovať, objasňovať veci, niekedy aj rozhodnutia, ale nikdy z nich nemožno ustúpiť, zmeniť ich, upraviť. A ruku na srdce, neraz ustúpime „len aby bol pokoj“ – poznám to z výchovy svojich dvoch dcér 😆 . Francúzski rodičia to poznajú pod pojmom cadre. Rámec. Pevné hranice a autonómia v nich. Rodičia musia byť zásadoví v zásadných veciach a veľmi benevolentní vo všetkom ostatnom. Treba len nájsť ten správny pomer. Aj o tom je kniha A dosť!

Nebuďte „maman-taxi“!
Veľmi často už bábätko naučíme, že sme tu vždy a za každých okolností. Je veľa mamičiek, ktoré všetok svoj čas trávia skákaním okolo zadku svojho dieťaťa. Takým mamám hovoria Francúzi maman-taxi. A verte, že to nie je kompliment 😈
Moja kamarátka má zatiaľ jedno dieťa, päťročnú dcéru, a keďže je obchodnou riaditeľkou, občas sa stane, že ju musí vziať na pár hodín do práce alebo otvoriť počítač doma a vybaviť nevyhnutné. Svoju dcéru odmalička učila, že keď mama pracuje, dcérka sa hrá, kreslí si, pozerá telku. Jednoducho, nevyrušuje. „Nanajvýš ak ide o život,“ žartuje kamarátka.
A funguje to. Jej dcéra rešpektuje, že mama má prácu a teraz nemôže vyrušovať. Je to nesprávne? Neľudské a chladné voči dieťaťu? Nevšímavé? Vôbec nie! Práve naopak, dieťa spoznáva hranice a dôležité veci ako nevyhnutnosť správať sa koncentrovane pri istých činnostiach. Ruka v ruke s tým však musí isť zásada: „Keď som s dcérou, venujem sa jej na sto percent. Keď mám prácu, musí to rešpektovať a keď mám voľno, tak mám voľno. Bodka!“

Naučte deti lepšie spať
Rodičia, ktorí sú k nočnému buntošeniu menej citliví, majú vždy dobrých spáčov. Zatiaľ čo aktivisti, ktorí skáču z postele pri každom pohybe, majú doma deti, čo ich pravidelne budia do nepríčetnosti.
Áno, je fakt, že prvých šesť mesiacov spia bábätká tzv. nepokojným spánkom, Francúzi to volajú sommeil agité. Zívajú, naťahujú sa, prevracajú, dokonca aj otvoria oči. Ale to hneď neznamená, že niečo žiadajú, že máme priskočiť a vziať ho do náručia, kolísať, lebo to dieťa iba vykoľajíme z prirodzeného rytmu spánku. Viacerí odborníci vám potvrdia, že keď malé dieťa spí, vydáva zvuky, ústami napodobňuje satie, mrví sa, hýbe očami. Napriek tomu v skutočnosti spia. A keď ich neustále kontrolujeme, berieme na ruky, tíšime, de facto ich budíme. Jednoducho, deti spia inak ako dospelí.

Nechajte deti na pokoji!
Ak ste na výsluchu, logicky si najprv vypočujete, na čo sa vás pýtajú, až potom odpovedáte. Rovnako je to s plačúcim dieťaťom. Prvé, čo musíte urobiť, je počúvať. Načúvať. Nie je to vždy ľahké – najmä spočiatku, keď si myslíte, že chce to a pritom to je naopak. Alebo ste zmätení a neviete, čo by ste mali urobiť a ako to je správne. Dajte na intuíciu, počúvajte dieťa, aj iných rodičov – čo robia, ako to robia a sledujte, čo je výsledkom.
Deti treba nechať na pokoji. Niekedy sa musia len tak hrať alebo aj nudiť. Nesprávajme sa obmedzujúco. Neurčujme im stále, čo majú a čo nemajú robiť. Treba im nastaviť prísne limity, ale dopriať im aj slobodu v ich rámci. Takýto výchovný štýl z vás urobí spokojnejších rodičov a z detí šťastné, samostatné bytosti, píše sa v knihe A dosť! od Pamely Druckermanovej. Odporúčam – prečítajte si úryvok z knihy na Noxi.sk