Najhoršie povolanie na svete: NOVINÁR!

30. apríla 2013, dragon, Nezaradené

NovinárEšte aj smetiar je na tom lepšie. Správička o najhorších profesiách spred pár dní určite zaujala a nič na tom nemení ani fakt, že išlo o americký prieskum. Portál CareerCast.com pripravuje rebríček už štvrťstoročie a novinár je tentoraz úplne na chvoste. Pracoval som 13 rokov v médiách, takže trošku do toho vidím a niekedy sa dá iba súhlasiť.

Novinárčina je podľa prieskumu poslednou kvôli vražednej kombinácii obrovského stresu, nízkeho platu, tvrdých dedlajnov a nutnosti pracovať za akýchkoľvek podmienok kvôli získaniu informácií. Súhlasím. Keď som robil v telke, vydržal som pol roka, na ktorom sme sa vopred dohodli – od rána do večera celý deň v práci, a napokon je z toho 1:20 do večerných správ. Stresy, tlaky respondentov, uzávierka, poruchová technika…nemienil som si takto ničiť život a radšej som prešiel do milovaného rádia, kde to je predsa len menej stresujúce. A hlavne, v telke musíte byť aspoň malý exhibicionista, mne skôr sedelo intímnejšie rádio.

AtentátnikPráve som dočítal vynikajúcu knihu Atentátnik od švédskej kráľovnej krimi Lizy Marklundovej. Hlavnou postavou jej príbehov je vytrvalá reportérka Annika, ktorá sa práve stala vedúcou spravodajstva. Aj preto, že vidí súvislosti tam, kde ich niektorí ani netušia. Z  knihy cítiť, že autorka bola skutočnou novinárkou, má mediálne skúsenosti a prešla si viacerými pozíciami.

Výborne opísala život v redakcii, stresy, donášanie, intrigy a podrazy kolegov, aby ten ich článok/reportáž bol lepší ako iné. Vystihla pozíciu ženy vo funkcii šéfky, keď ňou muži opovrhujú a hádžu polená pod nohy.  Liza – a teda aj Annika – dobre vie, že policajti nemajú radi novinárov, ktorí zavolali hneď po nejakej krvavej udalosti a dožadovali sa vyčerpávajúcej informácie. Napriek tomu, že zvyčajne už niečo vedeli, len ťažko mohli posúdiť, čo môžu zverejniť…
Annika sa napríklad s úsmevom dívala, keď dorazili televízni reportéri na miesto explózie, rozložili káble a dychom sa snažili v treskúcej zime zahrievať svoje perá. „Že sa nevedia poučiť,“ hovorila si Annika. Keď mrzne, treba mať predsa pri sebe atramentové pero…

Toto sú drobnosti, ktoré robia príbeh uveriteľným a autentickým. Aj preto sa Atentátnik tak dobre číta a od explózie olympijského štadióna na prvých stránkach ho hltáte stranu za stranou. Liza Marklundová vie, ako písať pútavo – okamžite vtiahne do deja, nasadzuje akciu, má skúsené (novinárske) pero bez retardujúcich opisov a zdržiavania. Atentátnik má spád od prvej strany, cítiť napätie, dedlajn uzávierky, aby novinári stihli dostať do čísla čo najviac…
Je skvelé, keď spisovatelia píšu o tom, čo vedia, zažili a poznajú to.

Liza MarklundováLiza Marklundová vyrastala kdesi pod Polárnym kruhom, ale provinčný spôsob života sa jej rýchlo zunoval, odišla na strednú školu a stal sa z nej svetobežník. V Londýne bola servírkou, v Izraeli zberala pomaranče, v Hollywoode robila komparzistku a dokonca pašovala kradnuté autá cez mexickú hranicu. Napokon sa vybúrila a začala študovať žurnalistiku. Potom pracovala ako šéfredaktorka v novinách a neskôr ako vedúca spravodajstva v televízii, vďaka čomu dokonale spoznala prostredie médií.

Využila to aj v krimi trileri Atentátnik.

Ak máte chuť na vynikajúce severské krimi, dobrú zápletku, sympatickú hrdinku a chcete sa dozvedieť všeličo zo sveta médií (najmä novín), peniaze za Atentátnika rozhodne nebudú vyhodené.