Blog o knihách

Zabil jej rodičov. Nie osobne. Nepriložil jej otcovi zbraň k hlave a nestlačil spúšť. Ani nezabil priamo jej mamu. Ale bol to on, kvôli komu zomreli. Jej otec si najskôr vzal život sám a potom mame puklo srdce na jeho pohrebe. Zomreli jej milovaní rodičia a ona dobre vedela, že to spôsobil on. Preto sa rozhodla pomstiť. A najlepšia pomsta je SMRŤ.

Na tejto zápletke stojí príbeh Uličnica, no je iba odrazovým mostíkom pre čosi oveľa dôležitejšie.
Na jednej strane je to zdvihnutý prst, že nikdy by sme nemali brať spravodlivosť do vlastných rúk. Aj keď hlavná hrdinka Svetlana vie, že to on – ten vypasený, nadutý a bohorovný biznismen Klčo – môže za smrť jej rodičov, nemala sa mstiť. Áno, ani keď sa nám to zdá nespravodlivé a neférové. Je to cesta do pekla…a na stránky bulváru s titulkami ako „Otec znásilnenej dievčiny vzal spravodlivosť do vlastných rúk a páchateľa umučil…“ alebo „Okradnutý muž vzal spravodlivosť do vlastných rúk, policajti ho obvinili…“

Nie vždy je naozaj všetko tak, ako na prvý pohľad vyzerá. Nie vždy je tá naša pravda jediná. Nie vždy sú potrestaní iba vinníci…
A kde by sme skončili, keby sme začali všetci brať spravodlivosť do vlastných rúk?!

To je jeden aspekt najnovšieho románu Jany Benkovej Uličnica. Autorka tak opäť dáva do svojho príbehu niečo, čo rezonuje v spoločnosti. Problém, či tému, na ktorú chce upozorniť a donútiť nás zamyslieť sa. „Chcem, aby moje príbehy neboli len mantinelovými príbehmi o láske či naopak, ale aby mapovali a reagovali aj na to, čo momentálne prežívame. Je to autentické a mám na to najviac ohlasov od mojich čitateľov,“ vysvetlila v rozhovore pre portál LepšíDeň.sk.

Druhá a hlavná dejová línia je však o živote Svetlany po vykonaný samotnej pomsty.
POZOR, nasleduje krátky spoiler, takže preskočte na ďalší odstavec, ak nechcete vedieť viac:-)
Svetlana plánuje svoju pomstu niekoľko rokov, napokon sa dostane k biznismenovi Klčovi, ktorý spôsobil smrť jej rodičov, dokonca dôjde k pomste, na ktorej konci má byť smrť. No nepodarí sa – zhodou náhod Klčo prežije, dva týždne je mimo a potom to dá Svetlane všetko „vyžrať“. Dostane ju na kolená, na najhlbšie dno – tým, že má peniaze, má moc a vplyv.

Práve druhá časť, ako Svetlana klesá ku dnu, stratí svoj byt, nechcú ju prijať do žiadneho zamestnania až po okamihy, keď nemá čo jesť a v krutej zime drkoce zubami na ulici. Hoci „za normálnych okolností“ by to nikdy neurobila, vzala podradnú prácu striptérky vo viedenskom nočnom bare. Klesla na úplné dno. Dovtedy slušná, finančne zabezpečená a šikovná tridsiatnička, ktorá mala život pevne vo svojich rukách…

Každú noc som snívala o tom, že sa raz pozbieram a budem robiť opäť niečo seriózne, budem spokojná sama so sebou, alebo možno na seba dokonca hrdá – a nebudem sa už báť zdvihnúť hlavu k nebesiam, odkiaľ sa na mňa pozerali otec s mamou. Neviem, či by chápali moje dôvody na túto prácu, hoci bola pre mňa východiskom zo skutočnej núdze.
Už rozumiem, prečo sa ľudia utiekajú k viere, alebo prečo skončia na ulici a podľahnú alkoholu, drogám… alebo sa bez protestov nechajú zmanipulovať a stanú doslova majetkom tých, ktorí sa cítia silnejší. Nemajú odvahu, energiu, silu, chýba im láska, tak ju hľadajú v tom, o čom si myslia, že ich, oslabených, zranených a nevyrovnaných zachráni a prinesie im jednoduchší život.
Osudový omyl!
Všetko je len o vašej vnútornej sile. Sile každého z nás.
Alebo naopak – slabosti.

Hoci Uličnica je celkom jednoduchý príbeh, v ktorom tušíte, ako to bude nasledovať…nemôžete prestať čítať. Prevraciate jednu stranu za druhou a čakáte, či sa Svetlane podarí vydriapať na nohy… či Svetlana stiahne na dno aj svoju najlepšiu kamošku Petru… čo sa ešte vykľuje z jej novej spolubývajúcej Inge a svalovca Helmutta… či bude fungovať jej vzťah so sympaťákom Adamom… a či ju napokon Klčo predsa len dostihne.

Vedela som, že ma raz nájde. To skrývanie pod parochňou mi predsa nemohlo dlho vydržať. Bola som amatérka s detinskými nápadmi a nekonečnou dávkou naivity. Kdesi v kútiku duše som však dúfala, že moment, kedy ma nájde, je ešte ďaleko.
Snažila som sa byť silná, veľmi som sa snažila, ale jednoducho mi to nešlo…

Pohodové, letné čítanie, ktoré je však predsa len trochu iné, ako mnohé Benkovej knihy: vždy sa snaží svoje príbehy presvietiť slnkom, úsmevom, radosťou, množstvom lásky. Uličnica cez pútavý príbeh skôr poukazuje na nečakané a ďalekosiahle následky niektorých našich činov (premyslených, či nepremyslených) a ako sa po nesprávnom rozhodnutí môže ocitnúť na samom dne každý z nás. Nech je dnes akokoľvek zabezpečený, má priateľov, rodinu…

Prečítajte si ešte úryvok z knihy Uličnica:

„Zlato, sto rokov si bývala na Slovensku, mohla si si zvyknúť, že závidia aj tí, ktorí sa navonok tvária, že ti doprajú. Lebo v skutočnosti je to naopak. Ich úsmev je falošný, krivý, sú to obyčajní slabosi, pre ktorých je oveľa ľahšie závidieť šikovnejším, ako urobiť niečo pre to, aby sa darilo aj im. Hovorím ti to preto, lebo presne také baby máš v tej šatni.“
„Katastrofa.“
„Skôr by som to nazvala primitivizmom. Pozri sa, mám to podobne aj v našom divadle. O kostýmy sa tam staráme štyri a jeden chlap. Ten si robí svoju prácu, ale medzi nami štyrmi stále vznikajú trenice. Stačí, keď mne zadajú kostýmy pre tri hlavné postavy novej inscenácie, a už to fičí… Kávu si varia navzájom, no mne už zrazu nie. A platí to všeobecne – ak zadajú obliekanie pre divu predstavenia napríklad Majke, tak baby zasa týždeň obchádzajú ju. Smiešne, ale tak to ide stále dokola,“ vzdychla si. „Pritom máme všetky rovnakú šancu a myslím si, že aj robotu nám rozdeľujú celkom primerane.“
„Závidieť je ľahšie…“ zachvela som sa.
„Presne, nevyhneš sa tomu, je to všade…“ v hlase mala smútok. „Všetko máš vydreté, Sveti, tak na tie baby kašli a nedaj si ujsť dobrý kšeft. Ich to prejde, o dva-tri dni budú riešiť zasa niečo úplne iné. Nový strih nohavičiek alebo čo ja viem, čo ešte riešia tie baby…“
„Vystihla si to.“
„Vidíš. A predsa je na tom všetkom čosi spravodlivé,“ usmiala sa. „Závistlivcov tá ich závisť zvnútra pekne zožiera, ale tých, ktorým závidia, iba posilní. Na toto mysli a iné nerieš. Závidia ti, lebo si dobre uvedomujú, že si dobrá, lepšia než ony. Vnímaj to ako uznanie.“